Cyrilo–metodská tradícia. Naozaj?

Autor: Jan Bušovský | 14.6.2012 o 7:43 | (upravené 14.6.2012 o 17:24) Karma článku: 18,23 | Prečítané:  3810x

V našej ústave, teda v ústave Slovenskej republiky sa píše takáto odvolávka, „My, národ slovenský, pamätajúc na politické a kultúrne dedičstvo svojich predkov a na stáročné skúsenosti zo zápasov o národné bytie a vlastnú štátnosť, v zmysle cyrilo-metodského duchovného dedičstva a historického odkazu Veľkej Moravy,...“. Osobne sa priznám, že pasáži odvolávajúcej sa na cyrilo-metodské duchovné dedičstvo celkom nerozumiem.

 

Veľa krát som počul niečo o takzvanej cyrilo-metodskej tradícii. Dokonca máme deň pracovného pokoja v našej krajine v predvečer upálenia Jana Husa, ktorý je pomenovaný podľa týchto dvoch solúnskych bratov, ale toto je pojem, ktorý nedokážem naozaj nijak uchopiť. Neviem s ním pracovať, ani nijak inak ho správne pochopiť. Priznám sa,  asi by mi to mal niekto kompetentnejší vysvetliť. No najprv sa pokúsim zhrnúť pár bodov, prečo vlastne tomuto pojmu tak celkom nerozumiem.

Po prvé, vravieva sa, že dvaja solúnski bratia sem prišli na pozvanie Rastislava aby priniesli kresťanstvo nášmu pospolitému ľudu. Tak toto je klasický príklad spätných interpretácií, tvorených v našej dobe z nášho pohľadu. Áno, Rastislav ich sem pozval (teda on požiadal byzantského vedúceho a ten ich sem poslal) ale nie aby priniesli kresťanstvo. Kresťanstvo totiž na našom území už bolo etablované dlhšiu dobu a Rastislavovi šlo len o to, aby znížil politickú váhu nemeckých biskupov pôsobiacich na našom území neskôr na čele s Wichingom. Čiže nie je pravda, že by k nám priniesli kresťanstvo. Ale toto uznáva v dnešnej dobe už viacero uvažujúcich ľudí, no hneď jedným dychom zvyknú dodávať, že ale priniesli kresťanstvo v reči pospolitého ľudu, aby tomu rozumel. A doniesli nám písmo, lebo my sme boli dovtedy tupci nevzdelaní.

Tak toto je opäť hrubé nepoznanie skutočnosti. Samozrejme, že písmo na našom území bolo, používali sme latinku tak, ako ju používame dnes. Pospolitý ľud bol totálne negramotný a nebolo v záujme ani Konštantína a ani Metoda to zmeniť. Konštantínom zostavená hlaholika bola určená skôr pre vzdelanejšiu, vyššie postavenú časť spoločnosti. Nešlo o to, aby písmo bolo sprostredkované každému obyvateľovi Veľkej Moravy. Takisto jazyk, ktorým boli preložené niektoré texty Nového zákona nebol úplne totožný s jazykom užívaným na našom území, aj keď treba priznať, že sa k nemu veľmi blížil. Faktom ale zostáva to, že ako jednu z prvých statí na preklad si bratia zobrali evanjelium podľa Jána, ktoré rozhodne nepatrí k tým najľahším a najzrozumiteľnejším spomedzi evanjelií, skôr naopak. Obrazne popísané state zrodenia Ježiša a početné symbolické spodobnenia v príbehu museli pre pospolitý ľud pôsobiť rovnako mätúco ako obrad v latinčine. Čiže ani to nebude tak celkom pravda, že by si odvtedy každý sedliačik doma čítal Proglas pred spaním. Aj keď samozrejme mnohí sa určite dostali k zrozumiteľnejšiemu podaniu novej, importovanej viery ako dovtedy. Otázkou zostáva, či by sa tak neudialo aj bez ohľadu na dané skutočnosti.

Jednu vec ale treba Konštantínovi uznať, obhájil iný liturgicky jazyk v Ríme a tým otvoril cestu pre ďalší rozvoj novej viery (čo bol určite jeden s jeho neskrývaných zámerov), aj keď na území, na ktorom sa to pokúsil aplikovať jeho brat neuspel (uspeli ale inde a v rozsahu v akom to v tom čase nepredpokladali). K jeho smole tento počin zostal  ojedinelý, takmer až do reformácie.

Rovnako často sa v rámci mýtu o dvoch bratoch hovorí s akýmsi zvláštnym podtónom určitej milosti a nenásilnosti šírenia kresťanstva v ich podaní. Tak osobne s týmto mám tiež menší problém. Presné písomné záznamy samozrejme nemáme, ale skúsme aspoň z toho mála čo vieme,  zlepiť reálnejší obraz. Počas pôsobenia bavorských kňazov v mnohých oblastiach, aj keď čiastočné v nemilosti, ale stále pôsobia pôvodní kňazi (žreci) pôvodného náboženstva miestnych Slovanov. Samozrejme nová, importovaná viera tlačená hlavne politicky, teda zhora na dol, vytláča a potláča miestne zvyky. No až s príchodom solúnskych bratov nastáva pre pôvodných „pohanov“ niečo ako teror (aby sme boli spravodliví, pravdepodobne by k tomu došlo aj keby neboli k nám prišli). Hlavne po odchode Konštantína do Ríma, odkiaľ sa už nevrátil, začal Metod a jeho žiaci systematicky likvidovať predstaviteľov pôvodného, tradičného náboženstva. Všetci kňazi Paroma (Perúna – boha búrky a bleskov) ešte vtedy pôsobiaci na Veľkej Morave boli nemilosrdne vyvraždení, tak ako aj kňazi ostatných božstiev (Velesa, Svaroga, Dažboga-Svarožiča (Radegast), Triglav, Svantevit, Vesna, Morena a mnoho ďalších), ich striebro a zlato bolo skonfiškované. Niektorým sa podarilo ujsť na sever do pobaltských krajín kde pôsobili až do 12. storočia, kedy proti nim bola poslaná tretia krížová vypráva za účelom zmasakrovania posledného zvyšku pohanstva v Európe a rabovania miestnych pokladov. Tak tradičné náboženstvá Európy definitívne zmizli z veľkého politického diania. Ale to už je iný príbeh. Len chcem poukázať, že je omylom a naivitou si myslieť, že Metod či Cyril sem prišli s dobrým slovom a všetko šlo ako po masle, každý si hneď kľakol a ľúbil ich. Takto sa to neudialo.

Ďalším mýtom je často krát uvádzané, že Konštantín a Metod tu zasiali silné semienko niečoho, čo potom zužitkovali opäť bavorskí kňazi ktorí sa po odchode Metodových žiakov vrátili na naše územie. V skutočnosti sa tu po nich nezachovalo nič. Žiadna tradícia, na ktorú by sa dalo nadviazať. Po zhruba dvadsaťročnom pôsobení na Veľkej Morave, sa konečne po Metodovej smrti nový vládca Svätopluk rozhodol, že je čas vrátiť sa do západnej Európy a neupínať sa na východ. Vyhnal zvyšných Metodových žiakov, pozval opäť nemeckých kňazov, zaviedol opäť latinku (ktorú používame dodnes) a definitívne tak vsadil naše územie a teda dnešné Slovensko do západných krajín, kde patríme dodnes. Vďaka správnemu inštinktu Svätopluka dnes nepíšeme azbukou alebo cyrilikou ale latinkou, väčšina obyvateľstva sa nehlási k pravosláviu a sme súčasťou západnej civilizácie. Tu sa opäť vraciam k svojej otázke, na akú tradíciu to vlastne nadväzujeme, k čomu sa to vlastne hlásime?

Dokonca aj pri otvorenej debate, ktoré sviatky rušiť a ktoré zachovať, sviatok Cyrila a Metoda (patrónov Európy – tomu už vôbec nerozumiem) sa teší väčšej vážnosti ako Veľký piatok (to považujem osobne za dosť smutný jav). Takisto sú obaja bratia spomínaní v preambule našej Ústavy, v tom najvyššom dokumente nášho štátu. Neviem čím to je, ale schizofrénia hlásiaca sa k Veľkej Morava panovníka Svätopluka a zároveň k dvom solúnskym bratom mi nejde na rozum. Obe veci stoja v silnom protiklade k sebe navzájom. Škoda len, že moderné a teda naše interpretácie sú často krát hlúpo nedoukove, bez kritického myslenia a určitého tolerantného nadhľadu. Ale čo už, asi je to v povahe malých národov, že majú nutnosť sa utiekať tam, kam pamäť nesiaha.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Útok pri istanbulskom štadióne neprežilo 38 ľudí

K útoku sa nikto neprihlásil, stopy majú ukazovať na Kurdskú robotnícku stranu.

PLUS

Na trhu platí: Zmanipuluj, čo môžeš a urvi, čo sa dá

Marketing je vojna vedená mierovými prostriedkami.

KULTÚRA

Vybrali sa na nebezpečnú púť za úžasným jedlom

Niekoľko rokov vchádzali do arabských kuchýň, kde sa dozviete aj to, čo nechcete.


Už ste čítali?