reklama

Európske bojové umenia

Mnohí z nás sa s obdivom pozerajú na ázijské bojové umenia, s patričnou dávkou rešpektu a úcty sledujeme bojovníkov predvádzajúcich niekedy až neuveriteľné cvičenia. A máme tendenciu myslieť si, že len v Ázii mohlo vzniknúť bojové umenie vrcholného stavu. Ak sa aj niečo dozvieme o európskom boji, tak si spravidla predstavíme buď rytiera na koni, prípadne nejakého mušketiera s rapírom v ruke. A nadobúdame akýsi vnútorný pocit, že ani jeden z nich by nebol schopný sa rovnocenne postaviť proti ázijskému majstrovi.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

Skutočnosť je taká, že aj v Európe vznikli celé plejády majstrov - rôznych škôl a v časoch svojej najväčšej slávy a rozkvetu by boli bez problémov schopní konkurovať ľubovoľnému bojovému umeniu vo svete, ba ho i efektívne porážať.

Za tradičné bojové systémy Európy sa dnes považujú: BOX (dnes už len športová forma), ZÁPAS, a to grécko-rímsky a stredoveký - ringen (ten prvý zažíva ťažké časy ešte aj v športovej forme, ten druhý prežíva v bojovej a umeleckej forme okrajovo) a ŠERM (ten je v troch rovinách: športovej, umelecko-scénickej a bojovej).

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Pozrime sa bližšie na šerm a na jeho bojovú, historickú formu. O tom ako vyzeral šerm kedysi a na akých princípoch bol založený, nás informujú početné dochované spisy. Na rozdiel od minulosti dnes vnímame vývoj šermu ako kontinuálny proces, v ktorom renesanční majstri nadväzovali na majstrov stredovekých, a tí zase stavali na základoch ešte starších.

Pre určitú jednoduchosť a ľahšie pochopenie dnes rozdeľujeme pôvodný šerm na niekoľko základných škôl. Týmto školám priraďujeme názvy jednotlivých krajín, buď podľa toho odkiaľ sa rozšírili do celej Európy, alebo kde bolo najpočetnejšie zastúpenie majstrov. Čiže pokiaľ hovoríme o nejakej národnej škole nemyslíme tým, že sa tak bojovalo len na danom území, ale je to len zjednodušenie pre charakteristiku obdobia a používania zbraní zastúpených v ňom. Takto si európske bojové umenie rozdeľujeme na takzvanú „nemeckú školu“, „taliansku školu“, „francúzsku“ alebo „španielsku školu“.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nie je možné venovať sa všetkým školám a to dokonca ani v skratke, preto si povedzme len niečo málo o najstaršej z nich, nemeckej škole. Táto, aj keď bola časom vytlačená z Európy talianskou, je najstaršou nám známou a dostatočne popísanou školou šermu na našom kontinente a ako taká je pekným východiskovým bodom pre pochopenie bojového systému v Európe.

Nemeckú školu by sme mohli zjednodušene rozdeliť na dva základné štýly boja: takzvaný blossfechten, čo značí šerm v civilných šatách (kde sa využíva viac sečná a bodná technika zbrane) a harnischfechten, čiže šerm v zbroji, teda v brnení (kde sú dominantnejšie pákové, odzbrojovacie a povalové techniky). Samotná škola sa venuje celej palete zbraní od zápasu cez dýky, tesáky, drevcové zbrane, až po zbraň pre svoje obdobie najtypickejšiu, ktorou je dlhý meč.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Stručne by sa dalo povedať, že v meči škola určuje päť majstrovských sekov plus dvanásť kusov zedlu, to jest dvanásť veršovaných poučiek (techník). Zároveň pracuje v bojových tempách a v základe rozoznáva tri tempá: „vor“ (pred), „indes“ (počas, vo vnútri), „nach“ (po).

V týchto tempách vedie svoje útoky, spracovania útokov, obrany a následné protiútoky. Myslím, že sa nespreneverím skutočnosti ak poviem, že nemecká škola vyše 80% svojich útokov viedla na oblasť hlavy, respektíve hornú časť tela. Zároveň silno ľpie na určitom „fulen“ (cítení), kde by bojujúci mal mať na zreteli a zároveň „cítiť“ súpera v tom, či je „mäkký“ (weich), alebo „tvrdý“ (schwer) na čepeli, či sa nachádza na svojej silnej alebo slabej strane čepele a tak ďalej.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nie je možné spomenúť všetky pramene a všetkých starých majstrov, tak ako nie je možné rozoberať presne jednotlivé postupy a taktiky boja. Tých päť ľudí čo toto budú čítať a plne rozumieť o čom píšem, sa aj tak nič nové nedozvedia a ostatným na rozšírenie obzoru bohate postačia tieto informácie. Pretože len k dnešnému dňu je mne osobne známych vyše stovky kusov starých „fechtbuchov“, čiže šermiarskych kníh.

Ak by sme ale chceli zostaviť pomyselnú pyramídu základných majstrov, tak na jej absolútnom vrchole by nepochybne stál Johannes Liechtenauer, aj v dnešnej dobe považovaný za majstra majstrov. Okolo roku 1350 sa usadil v Švábsku a zhrnul všetko, čo sa naučil u iných majstrov na svojich cestách po celej Európe a tým položil jasný základ šermu, dnes označovaného ako „nemecká škola“ alebo „Kunst des Fechtens“. Pre nás je na jeho škole podstatné to, že určil jednotné názvoslovie, definoval techniky, princípy a filozofie. Jeho priame dielo sa žiaľ nezachovalo, no poznáme ho z diel jeho žiakov.

Jedným z prvých bol Hanko Doebringer, ktorý vydal svoje dielo pojednávajúce o Lichtenauerovej škole v roku 1389. Má jasne definované nielen názvoslovie jednotlivých techník a polôh zbrane, ale aj stanovenie základných defenzívnych a ofenzívnych postojov. Rukopis sa dnes nachádza v norimbergskom Germanisches Nationalmuseum.

V 15.storočí zažíva nemecká škola svoj zlatý vek. Učebnice vychádzajú jedna za druhou, vznikajú šermiarske spolky, gildy a bratstvá. Ako prvé bolo založené vo Frankfurte nad Mohanom "Bratstvo Svätého Marka".

V týchto spolkoch sa nielen vyučuje šerm, ale jednotlivé spolky medzi sebou súperia a vo verejných, teda poloverejných fórach sa formou súbojov predvádzajú, ktorý z nich má lepšieho majstra.

V priebehu tohto storočia ďalší z druhej generácie Liechtenauerových nasledovníkov, Peter von Danzig (jeho dielo je uložené v Biblioteka Jagellonsjka v Krakove), Sigmund Ringeck (v Drážďanskej Sächsische Landesbibliothek) a kňaz Hans (Johannes) Leckuechner publikujú fechtbuchy založené na majstrových textoch. Tieto a mnoho ďalších diel označujeme dnes pojmom „Lichtenauerova línia“.

Vychádzajú knihy pojednávajúce nielen o šerme mečom, ale publikácie o zápase (ringen), tesáku a iné. Lekuechnerova publikácia o tesáku je neuveriteľne skvostná. Za všetkých ringen majstrov (a bolo ich dosť) spomeňme aspoň top majstra zápasu Ott Jud a po ňom napríklad židovský majster Jud Lew. Ich knihy o zápase sú vskutku plnohodnotné bojové umenie holými rukami.

Mimo to vychádzajú aj množstvá kníh, u ktorých nepoznáme mená ich autorov, anonymné kódexy, ako napríklad codex Wallerstein, codex Gladiatoria, codex Goliath a mnoho ďalších.

Je treba podotknúť, že žiadna z učebníc nie je písaná tak, aby jej rozumel hneď každý laik, sú skôr písané pre zasvätencov, a aj tí často krát potrebujú sprievodný komentár, či praktickú ukážku toho - ktorého majstra.

V rokoch 1443, 1459, 1467 publikuje Hans Talhoffer, jeden z najznámejších nemeckých majstrov svoje diela, ktoré však nie sú systémovými učebnicami šermu, ale skôr jednotlivými technikami, ktoré využíval pri božích súdoch, ktorými sa čiastočne živil (o božích súdoch by sa dal napísať samostatný článok). Rozoberá vo svojich dielach obrovské množstvá zbraní a súbojov.

V 16.storočí nastáva vrchol nemeckej školy. Pri kráľovských dvoroch vznikajú šermiarske spolky. Vo Francúzsku vznikla za vlády Karola IX. „Académie d´armes du rois“, ktorá vzápätí získala monopol na výuku a vývoj šermu. V Anglicku vznikla obdobná inštitúcia za Henricha VIII. V nemeckých územiach mali monopol povolený cisárom „Markusovia“ (Bratstvo Sv. Marka) a v Čechách tzv. „Fedrfechtýři“ („Gesellschaft der Freifechter von der Feder“ teda „Společnost svobodných šermířů od péra“).

V roku 1512 vychádza v Nemecku fechtbuch o šerme dlhým i jednoručným mečom a o zápase s bravúrnymi rytinami Albrechta Dürera, dnes uložený vo Viedenskom Albertine.
Asi definitívny vrchol šermu dlhým mečom predstavujú diela Paulus Hector Mair (priama línia od Lichtenauera) a Joachim Meyer. Obaja majú svoje diela krásne ilustrované a pojednávajú o množstve zbraní, už aj vrátane rapíru. Sám Meyer sa učil u nastupujúcich talianskych majstrov, ktorí postupne vytlačili celú nemeckú školu mečom do histórie.

V 17. storočí je dominantnou osobnou zbraňou rapír, resp. kord, medzi sečnými zbraňami vládne palaš, poťažmo šabľa. Na význame naberá masový výcvik vojakov v zaobchádzaní s pikou alebo mušketou. Postupne je celá škola mečom nahradená inými, modernejšími zbraňami a technikami.

Historický šerm tak ako ho dnes nazývame, nemá veľa spoločného so šermom športovým, ktorý sledujeme na olympiáde. V zásade sa uberá dvoma možnými líniami. Buď scénicko, divadelno - umeleckým stvárnením bezpečného simulovania boja a tým priblíženie divákovi určitého čiastočne skresleného pohľadu na niekdajšie bojové umenie. Tu treba podotknúť, že kvalita nadšenecko - naivných vystúpení silno kolíše, jestvuje len zopár naozaj kvalitných spracovaní. Dokonca osobne sa domnievam, že 80 až 90 % súčasnej produkcie je v katastrofálnom, nesledovateľnom stave po všetkých stránkach, naozaj česť výnimkám. Druhým spôsobom dnešného spracovania kumštu je, tak ako u iných bojových umení, cvičenie v telocvični s patričnými ochrannými pomôckami a pilovanie jednotlivých techník so snahou o čo najväčšiu možnú autenticitu (tu je opäť jednotlivá úroveň veľmi rozdielna).

Z týchto pohľadov je v dnešnej dobe európsky šerm dynamicky sa vyvíjajúce odvetvie. Po celom svete zažíva svoju druhú renesanciu, takže sa môžme tešiť na budúcnosť, ktorá bude snáď priať dôstojnému oživeniu európskych bojových umení.

Jan Bušovský

Jan Bušovský

Bloger 
  • Počet článkov:  17
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Pracujem ako výskumný pracovník = stláčam vodu. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

86 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu